Hudobné štýly 20. storočia
Od najstarších čias až do romantizmu sa historické epochy zoraďujú postupne, hoci je zrejmé že vždy existoval určitý presah medzi jednotlivými umeleckými slohmi spôsobený tým, že nový sloh spravidla prináša nastupujúca mladá generácia umelcov, zatiaľ čo dožívajúca generácia autorov, ale aj poslucháčov zvyčajne ostáva verná starému slohu. Umelec- skladateľ je tak spravidla predstaviteľom jediného slohu, prípadne dvoch, ak žije na ich rozmedzí- v období mladosti sa riadi požiadavkami jedného slohu a v zrelom a staršom veku preberá modely novej módy.
Musíme si však všimnúť, že dĺžka trvania jednotlivých slohov sa postupne skracuje. Už samotný romantizmus trvá približne toľko, ako jeden ľudský život. Navyše prináša niečo nové- prispôsobiť sa vkusu publika, pretože umelec sa stal slobodným a nezávislým od akéhokoľvek zamestnávateľa (ako to bolo do klasicizmu). Po romantizme teda nastupuje obdobie, ktoré sa síce súhrnne nazýva HUDBA 20. STOROČIA, treba však vedieť, že ide o súbor viacerých štýlov, pričom niektoré z nich nasledujú chronologicky po sebe, iné zasa existujú paralelne vedľa seba, pričom každý z nich má svoj okruh obdivovateľov- poslucháčov,ale i skladateľov (takisto aj odporcov a kritikov). Ich dĺžka je maximálne niekoľko desaťročí, preto sa počas života skladateľa vystrieda viacero "módnych trendov", ktorým sa umelec spravidla prispôsobuje, ak nechce byť nemoderný. Preto už spravidla nemožno presne priradiť k sebe umelca a umelecký štýl, pretože autor v priebehu života často komponuje vo viacerých štýloch buď postupne, ako nasledovali po sebe, ale tiež v rovnakom časovom období tvorí skladby rôzneho charakteru buď podľa nálady, alebo podľa požiadavuek zadávateľa- zdroja finančných príjmov. Často potom tvorí jednak skladby, kroré ho "živia" a také, ktoré odrážajú jeho skutočné vnútorné cítenie.
Len naozaj najväčší velikáni dokázali vytvoriť nový štýl, prípadne prinútiť okolie, aby počúvalo ich hudbu, namiesto toho, aby sa umelec prispôsobil požiadavkám doby. (Napr. v socialistických krajinách, ak chcel umelec tvoriť, musel komponovať podľa verejného vkusu a svoje vnútorné pocity vyjadroval buď skladbami "do šuflíka", alebo zároveň komponoval pod pseudonymom).
Tu je teda stručný prehľad a popis jednotlivých štýlov:
-
Doznievajúci romantizmus- t.rvá až do polovice 20. storočia. Už to však nie je všeobécny módny trend, iba záležitosť skupiny umelcov a poslucháčov. Oficiálne sa skončil na prelome 19. a 20. storočia, max. do 1. svetovej vojny.
Predstavitelia: Richard Strauss, Josef Suk, Vítězslav Novák, M. Sch. Trnavský, C. Franck, C. Saint-Saens -
Impresionizmus- niektoré zdroje ho uvádzajú ako vrcholnú fázu romantizmu, iné ako samostatný štýl. Trval pomerne krátko (prvý z krátko trvajúcich štýlov)- od samotného konca 19. storočia (prvý krát pomenovaný v r. 1896) do prvej svetovej vojny. Jeho hlavným a jediným čistým predstaviteľom bo Claude Debussy (Záhradka v daždi, Potopená katedrála, Faunovo popoludnie, Dievča s vlasmi ako ľan). Znaky impresionizmu možno však nájsť aj v tvorbe ďalších autorov, najmä M. Ravela, M. de Fallu, u nás E. Suchoňa (Metamorfózy).
Znaky: Úplný rozklad tonálneho a rytmicko-metrického systému. Stráca sa pocit tóniny pretože sa hojne používa chromatická stupnica, vplyvom synkop, triol a iných nepravidelností zaniká vnímanie metrickej pulzácie. Použitím zväčšeného akordu (vznikne v celotónovej stupnici) prestávame vnímať tónorod- dur/mol. Hudba je inak príjemná na počúvanie, meditatívna.Samotné slovo IMPRESIA- POCIT. -
Expresionizmus- vznikol na konci 1. svetovej vojny, ako odraz hrôz a vojnovej tragédie. Okrem toho, že prvky expresionizmu opäť nachádzame aj u iných autorov, typickým predstaviteľom tohoto štýlu je tzv. II. viedenská škola- Arnold Schonberg (kvôli židovskému pôvodu musel pred 2. svetovou vojnou emigrovať do USA, kde aj umrel) a jeho žiaci Alban Berg (umrel mladý ešte pred 2. s.v.) a Anton Webern (na konci 2. s.v. ho zastrelil hliadkujúci americký vojak).
Znaky: Nová harmónia- skôr disharmónia založená na kvartovej stavbe akordov (klasická je terciová), alebo sekundových zhlukov tónov a pomerne agresívnej dynamike v spojení s výrazným a nepravidelným rytmom. (U nás napr. Cikker) - Dodekafónia- kompozičná technika založená skôr na matematickom modeli. Spočíva v tom, že všetkých 12 chromatických tónov v oktáve má rovnakú dôležitosť (teda už vlastne neexistuje stupnica a tónina so základným- hlavným tónom) a preto sa nemôže yopakovať skôr, ako sa vystrieda zvyšných jedenásť. Má matematicky vypočítateľný počet možných melodických kombinácií. A. Schonberg ako hlavný predstaviteľ.
- Serializmus- používa rovnaký princíp, ako dodekafónia, ale nepracuje s celou množinou 12- tich tónov, ale tvorí menšie skupiny- série. Série navyše môžu byť vytvorené z tónin, tempových, alebo dynamických značiek.
-
Neoklasicizmus- je protikladom predchádzajúcich troch štýlov. Vracia sa k pravidlám klasických štýlov (nie iba klasicizmu) a hudba tieto štýly na prvé počutie pripomína, hoci môže kombinovať prostriedky viacerých klasických štýlov, prípadne ich doplniť o elementy typické pre novú dobu. Opäť vznikajú symfónie, suity, sláč. kvartetá a pod.
Predstavitelia: najmä tzv. Parížska šestka (Poulanck, Milhaud, ......)- skupina spolužiakov na parížskom konzervatóriu, existovala pomerne krátko. Okrem uvedených dvoch sa po jej rozpade ostatní členovia výraznejšie neuplatnili. Napr. aj B. Britten (Variácie na Purcelovu tému=Sprievodca mladého človeka orchestrom), ale aj Stravinského Pulcinella. -
Neofolklorizmus- je podobne, ako neoklasicizmus reakciou na štýly rozvracajúce hudobné princípy. Ako zdroj inšpirácie však používa ľudovú hudbu, často hudbu rôznych exotických krajín.
Prestavitelia: B. Bartók, L. Janáček, A. Moyzes